Po tragédii, ktorá mi vzala všetko, na čom mi kedy záležalo, je život bolestivý a márny. Prenasleduje ma túžba stratiť rovnováhu. Zrútiť sa z pomyselného lana, na ktorom denne balansujem. Prajem si potknúť sa o šnúrky na topánkach. Absurdne verím, že si udriem hlavu o balvan a už nikdy neotvorím oči. Ale želá si to aj Všemohúci? Odpoveď netuším. Boh si totiž dovolil písať môj osud celkom sám. Iba atrament som mu poskytla... Kristína Ježovičová (1984) vyštudovala germanistiku na pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Písanie je preňu návykové. Debutovala historickou romancou Uväznená v čase. 17. novembra 2013 sa na koncerte Hurts zaľúbila do ich tvorby, ktorá je jej veľkou múzou. Rada číta a trávi čas so svojou rodinou. Je autorkou románu Podvodníčka. Opretá o jeho plece si hryziem pery, očami blúdim po izbe. Skúmam ju. Pod oknom je kreslo a lampa na čítanie. Hneď vedľa na poličke gramofón a úžasná zbierka platní. V tejto izbe budeme tráviť večery, počúvať hudbu a zhovárať sa pritom. V tejto obývačke budeme prijímať návštevy, keď sa nám narodí dieťa. Tu v tomto byte zostarneme. Veľmi si to prajem, predstavy sú však zahmlené a veľmi nejasné. Premáhajú ma zimomriavky pominuteľnosti všetkých okolo nás a zároveň sa mi v srdci rozlieva sladké očakávanie budúcnosti. V tomto okamihu sme tu a zajtra tu byť nemusíme, preto nesmiem od seba Michala odháňať. Už nikdy. Silný nápor rozhodnosti mi do žíl vlieva odvahu. Sadnem si mu do lona, stále zakvačená o kus látky. „Ach Bože, prepáč,“ odtiahnem sa od neho, pretože ucítim jeho vzrušenie. Pohladí ma po tvári. „Som strašný zvrhlík. Mám chuť zneužiť tvoju situáciu.“ Preglgnem. „Práve som ti to chcela navrhnúť.“