V tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia bolo jej dielo neoddeliteľnou súčasťou generačného úsilia mladších slovenských literátov o nový pohľad na človeka a jeho životný svet a o rekonštrukciu a modernizáciu tvárnych a významových vlastností prózy. Išlo o umelecké hľadanie – ale aj vysvetľovanie – skrytých motivácií a zdrojov impulzívneho konania, iracionálnych skutkov, silných vášní (a z toho všetkého vyvierajúcich konfliktov), cez akoby genetické, avšak spravidla mýticky interpretované faktory „vnútornej prírody“ v človeku: cez tzv. „osudovú predurčenosť“, „osudové putá“ „volanie zeme“ či „zákony krvi“. Umelecké výsledky toho úsilia sa stali známymi pod označením lyrizovaná próza, neskôr aj pod súhrnným pomenovaním próza naturizmu.

Vklad a prínos Margity Figuli do tohto smeru umeleckého úsilia zobrazuje prítomný výber z diela. Jeho jadro tvoria zbierka poviedok a noviel Pokušenie z r. 1937, ktorá poskytla netradičný pohľad na svet z hľadiska „milujúcich žien“, a pôvodná verzia romantického príbehu vernej, avšak ťažko skúšanej lásky Tri gaštanové kone z r. 1940. Ďalšie poviedky a novely výberu kompletizujú ponuku textov, ktoré sa už za života autorky stali súčasťou klasického dedičstva modernej slovenskej prózy a jedným zo stavebných kameňov slovenského literárneho kánonu.