Táto kniha je výberom z doterajšej Zimkovej tvorby. Autorka do literárnej textúry prináša obdivuhodnú spontánnosť, nepredstieranú úprimnosť, v jej spisbe nie je nič, čo by neprežila, neprecítila a s čím by sa nestotožnila. Píše po svojom, o svojom, len to, čo vie a čo z duše musí. Rôzne útvary jej literárnej tvorby majú však jedno spoločné: Hovoria o túžbe, aby deti boli zaopatrené, starkí šťastnejší, ženy obdarenejšie, chlapi súcejší, susedia prívetivejší a globalizovaný svet ľudskejší. Preto jej tvorba aj v tejto knihe má, ako poznamenáva spisovateľ Anton Blaha „originálnu výpovednú hodnotu, vnútorné vzrušenie a osobitné postavenie v našej literatúre, lebo pasie dušu každého citlivého čitateľa a obdivovateľa jej tvorby na pestrej pôsobivej lúke krásnej literatúry".
Zimkovej parketou je poviedka, prerastajúca občas do novely, alebo ešte čosi subtílnejšie: glosa, črta alebo len publicistický postreh. Ako celok však tieto krátke útvary naznačujú alúziu románu. Jej tvorba je neopakovateľná, komunikatívna a príťažlivá pre viaceré vrstvy čitateľov. Živý a jemný perfekcionizmus, bohato odtienený jazyk, štylistická bravúra a hlboký záber do hĺbok i výšok stavajú túto autorku naozaj na popredné miesta v slovenskej literatúre.