Zdrvujúca kritika sociálnych pomerov vtedajšej francúzskej monarchie je ukotvená do širšieho kontextu úvah o ľudskom jedincovi jeho poslaní a smerovaní. Rousseau je nanajvýš skeptický voči pokroku ako jednostrannému smerovaniu k zdokonaľovaniu technických zručností a zvyšovaniu materiálneho blahobytu. Kritizuje tiež hlavný nástroj pokroku, vedu Tým, že študujeme človeka, stávame sa neschopnými spoznať ho, tvrdí a polemizuje tak s (už vtedy) prevládajúcim zameraním európskej civilizácie. V protiklade k rozumu vyzdvihuje úlohu vášne, počiatok nerovnosti vidí v súkromnom vlastníctve. Nerovnosť vzrastá a upevňuje sa súbežne s pokrokom ľudstva. Rousseauov výrok podľa ktorého "mravná nerovnosť, oprávnená len právom normatívnym, je opakom práva prirodzeného" bol jednou myšlienkových rozbušiek Francúzskej revolúcie. Štylisticky vybrúsené dielko patrí k najvplyvnejším a najčastejšie citovaným filozofickým spisom všetkých čias. Každý kultúrny národ by mal mať preložené všetky diela zo zlatého fondu svetovej literatúry. O to zarážajúcejšie pôsobí, že toto dielo nebolo dosiaľ preložené do slovenčiny.