Juraj Droba prichádza do rodnej Kotlinky. Je to už päťdesiat rokov... Priehrada, vodná nádrž... Zatopiť! Namiesto rodného domu čnejú len spomienky. Mocné, pevné zakorenené, tie nemožno zbúrať ani vyrvať, a najmä tú jednu – na syna... „Prečo sme zavčasu, pred rokmi, neprišli do Kotlinky, do studenej izby, aby sme ju znovu vyhriali? Aby sme jeden druhého podporili... aby sme odtiaľ mohli odchádzať s vedomím, že pri obrane Kotlinky treba pamätať aj na obranu rodného domu a že syna treba tvrdo a bez okolkov brániť.... nájsť zatajovanú pravdu....“ Román predstavuje širokú panorámu zrelej prózy – vyznania. Je to próza bilancia, sebareflexia človeka, spisovateľa i reflexia doby, v ktorej autorský rozprávač vyrastal, dospieval, pôsobil.