Otcom slovenskej rozprávky je Samuel Reuss, hoci dnes za najvýznamnejšieho a najznámejšieho rozprávkara 19. storočia považujeme Pavla Dobšinského. Reuss ako prvý zo slovenských vzdelancov pochopil, že folklórna rozprávka nie je povera, blud, ako tvrdili osvietenci, ale že je súčasťou autentickej ľudovej rozprávky. Jeho historická výnimočnosť je v tom, že svoj záujem o ľudovú rozprávku preniesol na mladú štúrovskú generáciu.
Zámerom vydavateľstva je predstaviť slovenskému čitateľovi dnes už neprávom zabudnutého autora a priniesť slovenské rozprávky v ich najčistejšej a najpôvodnejšej verzii, v akej ešte neboli publikované. S Reussom sa vraciame do dávnych čias, keď na revúckej fare zapísal do prázdnych zošitov prvé rozprávky a ku každej napísal aj komentár.
Reussove rozprávky sa v porovnaní s Dobšinským líšia v mnohých detailoch. Napríklad v rozprávke Lomidrevo kladie Reuss dôraz na družnosť a priateľstvo hlavného hrdinu, kým u Dobšinského je to skôr samoľúby a márnomyseľný silák. Pri čítaní Rozprávok starých Slovákov hlboko vnímame čaro rozprávania, ktoré zvýrazňuje vysokú a čistú morálku hlavných postáv, ako to vyzdvihuje aj autor vo svojich komentároch. Sám si nesmierne cenil ľudové rozprávky, ktoré podľa neho vypovedajú o národnom živote našich predkov. Bol presvedčený o starožitnosti slovenskej kultúry a rozprávky považoval za autentické historické pramene.
Výborný znalec slovenskej rozprávky Ondrej Sliacky nazval rozprávku literárnym evanjeliom. Podľa neho je rozprávka podobne ako evanjelium dobrou zvesťou, posolstvom o láske a dobre. Bez šťastného konca ako v rozprávke si nemožno predstaviť zmysluplný ľudský príbeh, ak nechceme veriť v ničotu a zatratenie.