"Zoči-voči Osvienčimu si už teológia ako taká - ako reč o Bohu - nemôže uchovávať svoju dejinnú nevinnosť ani tým, že by túto tému jednoducho pracovne zatriedila do oblasti cirkevných dejín, ani svojou zvyčajnou abstraktnou a primerane tomu aj ohromujúcou rečou o dejinnosti človeka (ako o nejakej antropologickej konštante). Cieľom tohto teologického prístupu - "teológie po Osvienčime" - je upozorniť na niečo, čo pri spôsobe, akým sa z kresťanstva stávala teológia, stále častejšie upadalo do zabudnutia: že totiž ani logos kresťanskej teológie nie je jednoducho poznačený len bezsubjektovými a bezdejinnými myšlienkami, ale že je podstatne (nie náhodou sa nebezpečná "spomienka" stala ústrednou kategóriou politickej teológie) ovplyvnený vedomím o nemožnosti potláčať, zabúdať či prípadne idealisticky uchovávať dejiny utrpenia človeka." (Johann Baptist Metz)