„Chceli, aby som sa dobrovoľne vykastroval a potom sa ako spievajúci eunuch zaradil do zboru kastrovanej literatúry... Čo ma čaká, ak tu zostanem? Stane sa zo mňa trpená a žalostná figúrka, ktorej podhodia almužnu. (Alebo koláč z milosti, čo je ešte horšie.) Netreba vstúpiť do Strany, kdeže... stačí zastretým hlasom vysloviť sebakritiku, priznať, že som sa mýlil, keď som sa narodil a potom som sa stal taký, aký som...“
Román Zem, zem!... (Föld, föld!...) patrí medzi Máraiho memoárové diela. Autor sa v ňom definitívne a dramatickým spôsobom lúči so svojou domovinou. Táto rozlúčka je však jedným dychom aj rozlúčkou s celou západnou civilizáciou. Tón diela je melancholický a skeptický. Márai v ňom vlastne prehodnocuje celé dvadsiate storočie: márnotratnosť maďarskej šľachty, neprezieravosť a nadutosť predtrianonských maďarských politikov, hystériu a bezradnosť parížskych avantgárd, frustráciu z prvej svetovej vojny. Márai sa tu lúči so svetom svojho detstva, svojej mladosti, s tzv. starým svetom, svetom starých poriadkov, kde bolo všetko na svojom mieste a kde ešte vládla úcta. V románe však od začiatku dominuje podrobný opis útrap spôsobených príchodom Červenej armády do Maďarska. Je to akoby dovŕšenie apokalyptického údelu strednej Európy.
V poslednej časti knihy sa Márai lúči aj so vzdelanosťou Západu: ako keby už neveril, že sa kultúra môže spamätať a vrátiť sa k svojej niekdajšej vznešenosti. Už nevidí rozdiel medzi bezduchosťou komunistickej mašinérie a bezduchosťou kapitalistického kolobehu meniaceho všetko na tovar.