Publikácia úzko nadväzuje na iné práce vydané v rokoch 1986, 1990 a neskôr, vrátane monografie Klinika alkoholizmu (1988). Chce predovšetkým prispieť k oživeniu klasifikačných iniciatív vo svete aj u nás. Tento pohyb, ktorý mal byť spustený už deklarovaním syndrómu závislosti od alkoholu v roku 1977, by mal viesť k zblíženiu globalizujúceho prístupu s individuálnym, a tým aj metodológie a výskumu s praxou. Klinické skúsenosti ukazujú, že štatistické spracovanie sa nemusí kryť s klinickou realitou, a čo je na škodu, dokonca ani s klinickým myslením. Klinická psychiatria sa pritom nezaobíde bez psychopatológie, v pude sebazáchovy je dokonca povinná ju rozvíjať, resp. aktualizovať.