Po prvej básnickej knihe Obrazce (VSSS Bratislava, 2000) sa Boris Brendza (1979) predstavil druhou básnickou zbierkou, ktorú nazval Mesačné hodiny (2002). Vo zvláštnom, netradičnom, originálnom grafickom - takmer šalátovom - spracovaní sa krčia sugestívne, farebnými metaforami "vyštrajchované" verše, signalizujúce istý posun v poetike autora, ktorého tvorbu možno v časopisoch zaregistrovať skôr náhodou ako spravidla. Básnik hrá svoje tajné hry a v magične okamihu preniká nebadane do siete sivého sveta, aby napokon zistil, že agnosticizmus súradníc jeho dnešného života má pramálo spoločné s matériou či pachtením sa za nezmyslami, ktoré sa maskujú do veľkých (prázdnych, jalových) gest:
"kočovníci do vypriahnutých planín/ / iba s pocitom/ že všetko/ je zjav// kočovníci/ varujú túžbou/ spití melanchóliou/ snažia sa pochopiť// kočovníci do vypriahnutých planín/ iba s pocitom/ že všetko/ /je zjav" (str.13).
Rozhodujúca je poézia, slovo a... bolesť. Básnikova bolesť, ktorá obsiahne aj tú našu. Brendza prišiel v mesačných sandáloch, tak trocha rimbaudovsky naboso, ale štýlovo a s gráciou.