Cez záznamy A. G. Dostojevskej vniká čitateľ do duchovného sveta tohto génia: do zápasu so sebou samým, s vlastnou vášňou hazardného hráča, stvárnenou aj v literárnych dielach (najmä v Hráčovi), s vášňou, s ktorou Dostojevskij predovšetkým z lásky k žene skoncoval. Spomienky reprodukujú proces zbližovania manželov, prekonávania bariéry, ktorá bola spôsobená jednak vekovým rozdielom a jednak spomínanou vnútornou rozháranosťou Dostojevského, človeka s „obnaženými nervami“, ako je to u veľkých umelcov časté, človeka navyše chorého na epilepsiu. Čitateľ spoluprežíva aj tragickú smrť prvorodenej dcéry Sone a všetky trpké chvíle, ktoré pripravili Dostojevskému a jeho rodine osud a toľkí nežičlivci - vrátane syna z prvého manželstva, voči ktorému nevie autorka Spomienok ukryť svoju opodstatnenú nepriazeň. A čitateľ prežíva aj vzácne chvíle pokoja, radosti, rodinnej pohody, ktoré boli pre spisovateľa, pracujúceho často na hranici vyčerpania, vzpruhou a zdrojom síl do ďalšieho zápasu so životom.