Predlžujúce sa tiene a zlatisté lístie ohlasujú jeseň. K nej patria aj prehánky a dážď. Niektorí toto obdobie roka milujú, iní ho pre jeho melanchóliu nemajú radi. V partii okolo vrchného inšpektora Ledeckého sú väčšinou pragmatici. Dve vraždy nahlásené v priebehu niekoľkých hodín však nimi môžu poriadne zamávať. V starom vojenskom bunkri pri rieke Morave objavia mŕtvolu dobitého mladíka. V parku, takmer v strede mesta, zasa mŕtvu školáčku. Jedna vražda surová a brutálne sfušovaná, druhá chladnokrvná a na prvý pohľad až povážlivo profesionálne dotiahnutá do konca. Korejs tak „nafasuje“ svoj prvý samostatný prípad. Ledecký sa so zvyškom tímu rozbehne po horúcej stope. Násilná smrť dieťaťa pobúri celé mesto a ponorí ho do strachu. Vraždári chcú jediné – nájsť vrahov. Minimálne jeden z nich však svoje dielo ešte nedokončil.<\/b> Dni plynú a v nemocničnom výťahu na Kramároch sa nájde ďalšie telo. Smrteľne nebezpečné sa ukáže aj cestovanie autobusom. Okrem spôsobu zabitia obete nič nespája. Unavení kriminalisti dostanú neželanú posilu. V priebehu pátrania po ľudskej beštii tak musia riešiť aj napätie vnútri partie. Cez všetky slepé uličky sa nakoniec predsa len dostanú k vrahovi. Ale vedieť neznamená dokázať. Musia sa spoľahnúť na dôvtip. Vrah ukázal, že zabíjať vie. Kto podstúpi riziko, aby získal potrebné dôkazy?<\/b> Václav Neuer v novej knihe Uplakaná jeseň<\/i> voľne nadväzuje na predchádzajúce detektívne romány (Krkavčí súd<\/a>, Vražda s pridanou hodnotou<\/a>, Nenapravený omyl<\/a>, Tiene minulosti<\/a>, Prekliate dedičstvo<\/a>), ktorých hlavnými hrdinami sú členovia bratislavskej mordparty. Vychádza pritom z osobných skúseností elitného policajta, ktorý si preskákal nielen príjemné, ale aj tienisté stránky slávy. Nič nie je čisto čierne ani biele. Podstatné však ostáva. Na konci dňa sa chlap musí vedieť pozrieť do zrkadla.