Sándor Márai Sándor Márai (vlastným menom Sándor Grosschmid, 1900 – 1989), košický rodák, patrí medzi tých maďarských spisovateľov dvadsiateho storočia, ktorých dielo doceňujeme u nás až v súčasnosti. Márai pochádzal z meštianskej rodiny a vypracoval sa na kozmopolitného intelektuála európskeho formátu. Vo svojich dielach nikdy neprestal obhajovať hodnoty meštianstva, ktoré pokladal za autentického nositeľa európskych ideálov.
Hlboké sklamanie zo spoločenského vývoja vo východnej Európe po druhej svetovej vojne a presvedčenie, že v „násilníckych režimoch“ nastane okamih, keď „robotník ducha“ už „faktom svojej prítomnosti odobruje násilie“, rozhodli, že Márai v roku 1948 definitívne opustil Maďarsko. Tým však na dlhé štyri desaťročia zmizol aj z maďarskej literatúry. Po krátkom pobyte v západnej Európe (Švajčiarsko, Taliansko) sa usadil v USA. Písal po maďarsky, maďarčinu považoval za jediný vlastný priestor. Po smrti bratov, manželky, s ktorou žil od roku 1923, aj adoptívneho syna Márai svoj život v emigrácii dobrovoľne ukončil vo februári 1989.
Vrchol jeho tvorby predstavujú prózy Spoveď občana (Egy polgár vallomásai, ) Zem, zem!... (Föld... föld) a románový cyklus Dielo Garrenovcov (Garrenek müve). Novela Sviečky zhoria do tla (A gyertyák csonkig égnek; v slovenčine prvé vydanie pod názvom Sviece dohárajú, Kalligram 2003) bola preložená do niekoľkých európskych jazykov a vzbudila ohlas najmä v Taliansku. Okrem tejto novely na Slovensku dosiaľ vyšli Máraiho diela Košická pochôdzka. Košickí občania (Kassai örjárat. Kassai polgárok; NAP 2000), Kniha byliniek (Füves könyv; Kalligram 2001) a Nebo a zem (Ég és föld; Kalligram 2003).