V roku 1598, keď je svätá inkvizícia považovaná za bežnú súčasť života, vydáva sa istý španielsky karmelitán – sám aktívny inkvizítor – s viacerými spolupútnikmi do Ríma, aby na vlastné oči videl toho Jediného, kto má právo „zväzovať“ a „rozväzovať“. Okrem toho má tajné poslanie: preskúmať metódy talianskych dominikánov. Po sto rokoch sa totiž v Španieloch začali prebúdzať pochybnosti, prečo sa stále nepodarilo zničiť všetkých kacírov? Prečo sa ešte vždy nájdu tvrdohlavci, ktorých k obráteniu nedokáže priviesť ani kruté mučenie? A prečo, naopak, začínajú inkvizítori čoraz viac pochybovať o úprimnom úmysle obrátených? V Ríme si môže rehoľník všetko poobzerať a vypočuť, navyše má za úlohu posilňovať mučených, aby sa predčasne nezlomili, a nevyhli sa tak pozemskému utrpeniu. Ale môže vari násilie a mučenie zlomiť to, čím je sám človek? Skúsenosťami podkutý rehoľník odpovedá nasledovne: „Obávam sa, že človek si chce svoju ľudskú podstatu vydobýjať vlastnou vôľou. A čo bude potom s nami, chudobnými a horlivými inkvizítormi?“