Čítanie textov kľúčových autorov slovenskej literatúry 19. storočia ukazuje, že ich možno vidieť novou, živou a otvorenou čitateľskou optikou. Zároveň poukazuje na to, že slovenská literatúra 19. storočia je vnútorne oveľa diferencovanejšia a vrstevnatejšia, než sa traduje. Texty slovenskej literatúry 19. storočia možno chápať aj ako proces, smerujúci od synkretizmu rozličných funkcií k literárnej, estetickej funkcii. Možno ju opísať ako cestu od obrodeneckého k modernému chápaniu kultúry a literatúry, od legitimizačnej a reprezentatívnej funkcie literatúry v procese tvorby moderného slovenského politického národa k nastoleniu jej estetickej a poetologickej svojbytnosti. V tomto zmysle možno hovoriť aj o premene normatívneho kánonu slovenskej literatúry 19. storočia na kánon otvorených, živých estetických hodnôt. Slovo sonda pritom zdôrazňuje povahu čítania ako dotyku s textom, neinvazívneho prieniku do jeho tematického, topologického a tropologického tkaniva a pokusu o nenormatívny pohľad na vybraných autorov a diela slovenskej literatúry 19. storočia.