V poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie Kukučín cez postavy hlavných hrdinov – Aduša Domanického, neschopného chválenkárskeho zemana, ktorý žije na úver, a prefíkaného kupca Ondreja Trávu, ktorý zanechal gazdovstvo a stal sa obchodníkom – „vychováva“ čitateľa a poukazuje na morálne poklesky obyčajných ľudí. Autor precízne vykresľuje ich povahové črty a so zhovievavou satirou prostredníctvom nich zobrazuje úpadok zemianstva a mravov.

Aj v novele Dies irae je stredobodom pozornosti mravno-spoločenský problém, no v tomto prípade ide o jeho zachytenie v širšom meradle. Príbeh, ktorý sa odohráva medzi dvomi zemianskymi rodinami na pozadí cholerovej epidémie, má niekoľko rovín, spoločenských aj individuálnych. Podľa slov literárneho vedca Ondreja Sliackeho tu Kukučín nie je nostalgicko-dobrosrdečným rozprávačom, ale „predovšetkým neúprosným diagnostikom, ktorý na údele starého úžerníka Sýkoru usvedčuje peniaze, hybnú silu kapitalizujúcej sa spoločnosti, z démonickej schopnosti ničiť ľudské charaktery, rodinné väzby a tradičné hodnoty patriarchálnej dedinskej spoločnosti“.

V poslednej poviedke Neprebudený sa stretávame s príbehom dedinského prostáčika, husiara Ondráša Machuľu, a s jeho nešťastnou láskou k peknej, no ľahkovážnej Zuzke Bežanovie, ktorá mu z rozmaru sľúbi, že sa zaňho vydá, hoci chystá svadbu s iným mládencom. Ako jedno z mála Kukučínových diel sa táto poviedka končí tragicky, smrťou hlavného hrdinu, keď sa počas veselia obetavo pokúša z horiacej stodoly zachrániť husi.